Recenze: Svet hrôzy a radosti

Ján Blažovský, 7. května 2014, Inforum.sk
Deti vedia, že príšery existujú.
V krátkom čase po svojom originálnom vydaní, sa objavil v slovenčine preklad knihy Oceán na konci ulice a je to výborná správa pre všetkých priaznivcov Neila Gaimana. Len minulý rok vyšiel monumentálny mýtický román Americkí bohovia (Slovart 2013) a už máme možnosť prečítať si ďalšiu prózu od autora legendárneho Sandmana. Čiastočne autobiografická, pôvodne písaná pre jeho manželku, speváčku Amandu Palmer, kniha Oceán na konci ulice unáša na vlnách spomienok na detstvo, záhadný svet dospelých a všadeprítomné monštrá. 

Príbeh začína príchodom staršieho muža do kraja, v ktorom vyrastal. Nájde cestu k domu, v ktorom kedysi žili tri ženy a dve z nich, zdá sa, v ňom žijú doteraz. Posedenie pri jazierku, ktoré vyzerá ako jazierko a nie ako oceán, mu navráti spomienky na časy, keď mal 7 rokov. V tom čase si našiel kamarátku, ktorá žila so svojou mamou a starou mamou v tomto dome a tvrdila, že v ich záhrade existuje oceán, ktorým priplávali do nášho sveta. Volajú sa rodina Hempstockovcov a objavili sa už v predchádzajúcich Gaimanových dielach ako Hviezdny prach a Záhrobná kniha. Spolu s chlapcom zažije dobrodružstvo, pri ktorom prenikne do nášho sveta zvláštna bytosť terorizujúca svojským spôsobom svoje okolie. Chlapec bude, spolu so svojou kamarátkou, uvedený do boja o svoju rodinu a svet detstva. 

Typickou vlastnosťou Gaimanových textov sú dômyselné nejasnosti v úvodných kapitolách. Čitateľ vidí, že niečo rozhodne nie je v poriadku, len presne nevie, čo. Neistota a narážky často súvisia s mytológiou, ktorú Gaiman obľubuje. Podobne aj v Oceáne na konci ulice sa z ničoho nič, ale úplne prirodzene odrazu objavia príšery, pričom hranica medzi ľudskou a neľudskou príšerou možno nemusí byť vždy až taká jasná. 

V románe sa tiež objavuje častý Gaimanov námet: náš svet sa prelína s ďalšími a iba pár jednotlivcov je dostatočne vnímavých, aby druhé svety videli alebo všimli si ich. Niekedy však stačí byť aj v nesprávny čas na nesprávnom mieste. U Gaimana sú to práve deti, ktoré sa často stanú svedkami čudných javov a neskôr sa tieto javy okolo nich začnú sústreďovať. Zo svedka sa niekedy nedobrovoľne stane hlavná postava v situácii, ktorej vôbec nerozumie.

Vo viacerých Gaimanových prózach sú hlavnými postavami deti alebo tínedžeri. Z časti je to preto, lebo Gaiman sa netají, že niektoré príbehy vymýšľal priamo pre vlastné deti a až neskôr sa z nich stali knihy. Nemôžeme sa však ubrániť dojmu, že jeho zámerom je aj preskúmanie povahy detstva, dôb, v ktorých magické a reálne splývajú do jedného. Svet dospelých nie je až taký príťažlivý, lebo je zbavený kúzla. Ak sa „dospelí a príšery neboja ničoho“, tak nedokážu cítiť ani pocit zázračnosti. A ten je pre čítanie kníh zásadný. 

Nič však nie je čiernobiele a možno nie je ani jeden dospelý, ktorý by taký bol vždy a nedokázal by spomínať, aké to bolo byť dieťaťom. Jedna z postáv v Oceáne na konci ulice zastáva práve tento názor, keď sa rozpráva s malým chlapcom: „Poviem ti niečo dôležité. Ani dospelí nie sú znútra celkom dospelí. Zvonku sú veľkí, nevšímaví a vždy vedia, čo robia. Znútra však vyzerajú ako vždy. Ako vtedy, keď boli v tvojom veku. Pravda je taká, že nik nie je celkom dospelý. Ani jeden na celom šírom svete“. 

Detstvo je časom, kedy splýva fantázia a realita, každý deň môže trvať nekonečne dlho a z ničoho nič sa objavujú nezvyčajné dobrodružstvá. Ľudia si možno pamätajú z detstva strašné veci, ale v priebehu rokov ich vytesnili, prekryli nánosmi, všednej rutiny a každodenného života. Oceán na konci ulice je o tomto všetko ale aj o niečom viac – je to ďalší príbeh, pri čítaní ktorého si kladieme detsky naivnú otázku, ktorú Gaiman definoval ako jeden z najdôležitejších znakov dobrej knihy: ako to bolo ďalej?